Beskydská Sedmička, nič náročnejšie som v živote nezažil

Beskydská sedmička alebo ako ju každý nazýva B7, je extrémny horský závod jednotlivcov a Majstrovstvá Českej republiky v horskom maratóne dvojíc. Preteky štartujú v Třínci, aby sa bežci postupne prebojovali a prebehali cez deväť beskydských vrcholov (z toho sedem "tisícoviek") do cieľového mesta Frenštát pod Radhoštěm. Na viac ako sto kilometroch tak každoročne prekonajú päť a pol tisíc výškových metrov.

Prečo som sa na túto šialenosť prihlásil

Úprimne povedané ani sám neviem. Horské stovky nezapadajú do konceptu mojej tradičnej sezóny. V roku 2021 som si prvýkrát vyskúšal trailové preteky (K50 v Špindlerovom mlyne) a asi ma niečo lákalo posunúť sa ešte ďalej. Ďalej do neznáma, do väčšieho extrému. V knihách profesionálnych horských bežcov ako Scott Jurek a.i. sa píše o stavoch totálneho vyčerpania a halucináciách, asi som podvedome túžil zistiť, aké to je, haha.

Ako som sa pripravoval

Vždy som bol skôr cestný bežec, no s príchodom covidu som začal behať viac v kopcoch (ak sa teda milované Brdy za Prahou dajú kopcami nazývať, predsa len...). No na B7 som sa extra nepripravoval, ak teda nerátam opakovanie K50-ky tri týždne pred B7 a môj tradičný nočný výbeh na Sněžku v júli. Takisto som v lete vybehol na skúšku na Lysú horu a do polovice Smrka, len tak pre predstavu toho, čo ma tu počas B7 bude čakať. Okrem toho som v prvej polovici sezóny absolvoval ako celého tak i polovičného Ironmana, tradičný Pražský maratón či plaveckú šesťhodinovku v 50 metrovom bazéne. Nabehávať extra kopce som tak pravidelne nestíhal.

Moje pocity pár minút pred štartom

Dva týždne pred B7 som na bicykli prechladol a pár dní pred B7 som sa cítil naozaj hrozne. V deň štartu mi nebolo dobre, trápilo ma teplo, vlhko, únava z cesty. Večer o ôsmej sa mi chcelo spať, nie behať po horách. Na štarte som cítil neutrálnu prázdnotu. Netešil som sa, nehneval som sa. Chcel som to mať za sebou. Obával som sa masového aspektu pretekov, premiérový hromadný štart mnoho priaznivcov B7 pred štartom nedokázalo „predýchať“. To sa nakoniec nepotvrdilo ako negatívna skúsenosť, našťastie.

Foto: Na trati s Adélou...

Ako sa mi bežalo

Jedným slovom – úplne hrozne. Už od prvého kilometra som sa necítil vo svojej koži, ako som už spomínal, posledné dva týždne pred B7 ma nezastihli v ideálnom rozpoložení. Prvé dva kopce ma skoro zabili, zjazdovky nechutné. Vôbec som si preteky neužíval, trpel som, trápil som sa, cítil znechutenie. Masový formát hromadného štartu mi na druhú stranu neprekážal, vôbec nikto sa mi neplietol pod nohy, to platilo počas celých 102 kilometrov. Už po druhom kopci som cítil silnú potrebu sa na všetko vykašľať, ktorú umocnilo presvedčenie po tom, čo som na občerstvovačke na 30. kilometri stretol kamarátku Adélu, ktorá chcela preteky rovnako vzdať. Mať v tej chvíli dostupné dáta v mobile (zázračne mi ich operátor pár hodín predtým vypol a zapol znova po pretekoch – osud?), skončím už tam a volám taxík. Takto sme s Adelou vyvinuli plán – skončíme v Ostravici v polovici pretekov, po Lysej hore. Dorazili sme tam o pol siedmej ráno, prvý autobus do cieľa pre tých, ktorí vzdajú, však odchádzal až o 12. 

Foto: krátko po tom čo som si v Ostravici uvedomil, že musím ďalej... 

Nemal som inú možnosť ako pokračovať ďalej. Prestavil som svoju myseľ a povedal si, že dokončím stoj čo stoj. Na následný Smrk som sa vliekol, dole z neho som už ale svižne zbiehal. Od občerstvovačky v Čeladnej (cca 70 km) som bol späť v hre (back in game!) a napokon som si posledných 15 kilometrov aj užil – to som konečne pretekal s časom, aby som stihol magickú hranicu 20 hodín. V Ostravici som plánoval kľudne aj dokráčať za 25 hodín, o 30 kilometrov neskôr som pretekal, vybiehal a zbiehal kopce, keď sa ostatní ledva vliekli. Všetka tá energia, ktorá sa zrazu objavila, netuším vôbec kde sa vzala, prvú polovicu pretekov som naozaj trpel. Vlastne som vo svojom športovom živote nezažil asi nič horšie, ako B7. J Hlava je ale mocná a naše telá ani pri takomto športovom pekle nevyužívajú ani zlomok toho, čo sú schopné zvládnuť. A tak sa stalo, že i napriek tomu, že by som to prvých 50 kilometrov nepovedal, napokon som do cieľa dorazil a ešte k tomu pre mňa vo výbornom čase.

Foto: V Čeladnej na 70. KM, odtiaľto to už pôjde ako po masle...

Napokon som dobehol hlboko pod 20 hodín, konkrétne 19:43:15. Keby mi v Ostravici v polovici pretekov niekto povedal, že nielenže dokončím, ale ešte pod 20 hodín a na konečnom 290. mieste z 2150 individuálnych pretekárov (ďalších 986 bežcov a bežkýň štartovalo v 493. dvojiciach a lepší čas ako ja malo len 43 dvojíc), buď ho vysmejem alebo nechám odviezť do psychiatrickej liečebne.

B7 2022 - Na čo do smrti nezabudnem

Rozhodne na dve veci…

Prvá: čapované pivo, ktoré mi podaroval kamarát Martin na občerstvovačke na Pustevnách. Spomenul mi to pár kilometrov pred Pustevnami a odvtedy som nemal v hlave nič iné, iba tam dobehnúť a užiť si to, aj keď aktuálne od alkoholu abstinujem. Nemohol a nevedel som odolať! Žijeme len raz!! Navždy budem naňho spomínať ako na najlepšie pivo môjho života, nikdy nezabudnem. Bolo dokonalé!

Foto: najlepšie v mojom živote!

Druhá: celá B7 bola pre mňa neskutočné mentálne cvičenie. Do cieľa som dobehol iba vďaka mojej hlave a sile mysle. V tejto sile a rozsahu som to naozaj v športe ešte nikdy nezažil. Posilnilo ma to a budem na to v budúcnosti často myslieť. Ľudská hlava vie s naším telom dokázať naozaj divy.

Návrat na B7? O rok? Jedného dňa? Vôbec?

Obvykle som z tých, ktorí na trati preteky preklínajú a dva dni po ich skončení sa horlivo hlásia na ďalší ročník. Tentokrát však musím konštatovať, že sa na B7 zrejme už nikdy nevrátim. Okrem iného mi B7 ukázala, že v trailoch sa chcem zamerať na kratšiu vzdialenosť s nižším prevýšením, tak cca. do 60 kilometrov a 2000 výškových metrov. I keď, nikdy nehovor nikdy. :)

Foto: Radosť a vyčerpanie v cieli...

Záverom, plusy a mínusy

Bežal som relatívne vpredu, preto som nedostatok na občerstvovačkách nepociťoval, ale viem, že pre pár ľudí to bol problém. Určite by som uvítal občerstvenie v cieli, kofole zdarma (za náramok) som sa dozvedel až hodiny po pretekoch, inak si treba zaplatiť. Nemám problém kúpiť si fľašu vody alebo banán, po 102 kilometroch to nie je ani tak o peniazoch ako o tom, že telo skrátka nevládze. Na druhú stranu oceňujem stánok s nealko pivom, na grepového Birela som myslel snáď 80 kilometrov. Na záver, ako už obvykle, obrovská vďaka patrí všetkým dobrovoľníkom, ktorí v rámci voľného času venujú všetku energiu do podpory bláznov, ktorí namiesto aby v piatok večer sedeli doma, pozerali televízor alebo spali behajú po horách. Nezabúdam pritom ani na fanúšikov na trati, boli rovnako úžasní!

ASICS – v čom som bežal

Bežal som v nových trailovkách Trabuco 10, ktoré týmto stratili status nových. J Na seba som ďalej vzal vestu ASICS FujiTrail, ktorú si neviem vynachváliť – priestorná, pevná, zmestí sa do nej všetka výbava a zároveň je tiež veľmi pohodlná. Na dážď som mal ešte pripravenú skvelú nepremokavú bundu ASICS Accelerate 2.0. Okrem toho som ešte použil ponožky Color Camo Run Crew Socks, tričko nášho FrontRunner tímu Race SS Top, Road šortky a PRFM visor.

#soundmindsoundbody