“You are an IRONMAN”. Si Ironman! Presne toto sú slová, ktorými ťa moderátor víta v cieli jedného z epických dlhých triatlonov značky Ironman. Ironman, pre mnohých športovcov sen. Cieľ. Cesta. Môj tretí dlhý triatlon v živote ale prvý značky Ironman sa mal odohrať v nedeľu 26. júna 2022 v nemeckom Frankfurte. Ako to dopadlo? Poďte sa pozrieť...

Piatok a nekonečná cesta

Z Prahy vyrážame v piatok ráno po tom, čo si ešte odskočíme na kiláčik do bazénu. Potrebujem vyskúšať nové plavecké okuliare a rozhodne to nebudem prvýkrát riskovať v nedeľu „naostro“. Nečakaná zastávka v Plzni, ktorá nás stojí čas ale nie nervy, nás nerozhodí. Naopak, sme radi, že guma, ktorá tesní predné okno dodávky a ktoré Danny nedávno menil už znova drží hubu a neotravuje nás hrozným pišťaním. Cesta sa nakoniec stáva nekonečnou, na nemeckej diaľnici sa neustále niečo deje. Čakanie v nehybnej kolóne si krátim čítaním knihy v zadnom priestore pojazdného skoro-domova.

Pred šiestou konečne dorazíme do cieľa a len čo vyložíme auto, spustí sa hustý lejak. Ani letná búrka nás neodradí a vybiehame na päť kilometrov. Po tej ceste to chce pretiahnuť telo. Tempo výborné, šprintujeme medzi kvapkami dažďa, a to miestami, kde som v septembri 2019 nabehával svoje prvé charitatívne kilometre na mojej ceste svetom. Po behu si zájdeme na ázijskú večeru a len čo večierka zahlási poslednú normálnu noc na pár dní, pokúšam sa zaspať. Pred podobnými pretekmi nespím poriadne už niekoľko dní predtým a nie je tomu inak ani dnes, navyše, v posteli mám nečakaného spoločníka (nie, Danny má vlastnú izbu).

Sobota – „1 day to go“!

Kto si myslí, že deň pred triatlonovými pretekmi sa nesie v znamení kľudu, regenerácie a oddychu, toho vyvediem z omylu. Takýto deň je nabitý a plný stresu. Registrácia, pretekársky brífing (ktorý podobne ako na Morave pred mesiacom zmeškáme), s bicyklom do depa, pripraviť batohy do depa, ďalšiu výbavu, nakúpiť zvyšnú výživu, všetko systematicky pripraviť a hlavne sa z toho všetkého neposr..., pretože preteky sú za rohom. Trénuješ skoro osem mesiacov a zrazu si uvedomíš – 1 day to go! Neuveriteľné! 

Do postele sa dostávam po jedenástej, zaspávam niekedy o jednej, budík zvoní o pol tretej – úplne bežná triatlonová realita. Plávanie a prvé depo sa odohráva v jazere za mestom, štart je stanovený na pol siedmu pre profíkov a potom vo vlnách zvyšný plebs – pozor, depo, ktoré sa na posledné prípravy otvorí o piatej, musia pretekári do poslednej nohy opustiť 6.15. O pol štvrtej sa predierame nočným a nadmieru živým Frankfurtom, chvíľu aj závidíme všetkým tým flamenderom, ktorý sa kolísavým krokom vracajú domov, prípadne so švárnou devou na hotelovú či inú izbu, ale naozaj iba chvíľu – my sme prišli po zážitok z inej kategórie.

Deň D – plávaním to začína

Stojím v spoločnosti niečo cez troch tisícok pretekárov a pretekárok a pripravujem sa (psychicky) na plaveckú časť. Plávanie je niečo, čo mi na triatlone sedí najmenej. Lepšie povedané plávanie v spoločnosti rýchlejších, ale zároveň netolerantných a často slepých. Niektorí z tých rýchlejších totiž často vôbec nepozerajú kadiaľ plávajú, v tom lepšom prípade vám znemožňujú súvislé tempo, ktoré chcete držať a ktoré narúšajú neustálym cik-cak štýlom pred vašou pomyselnou rovnou čiarou. V tom horšom prípade vôbec neberú ohľad na ostatných a spamätajú sa až na vašom chrbte, kam sa dokážu pohotovo ale nezámerne vydriapať. Štart je zo súše pláže vo vlnách podľa predpokladaného času. Tak teda, poďme na to!

Bežím do vody a chytám celkom fajn tempo, prvých 500 metrov mám pod deväť minút. Je mi jasné, že toto nemám šajnu udržať, v neopréne sa mi na rozdiel od väčšiny triatlonistov, nepláva podstatne lepšie ako bez neho. Bolia ma ramená a strácam silu – prisámbohu, do tej daľšej sezóny fakt konečne začnem posilňovať ruky! Párkrát ma potrápi niekto, kto ma kopne, vyvedie ma to z miery, tak kopnem naspäť ale plávam ďalej. Aby som dosiahol na svoj cieľ ukončiť celé preteky pod 11 hodín, musím takmer štyri kilometre (presnejšie 3.8) zaplávať za 1 hodinu a 15 minút. Z vody napokon vyliezam s minútovou stratou za 1 hodinu a 16 minút, ok, to zvládam.

Bicykel – 182.9 kilometra a ani o meter menej

Prvé depo je však neskutočne veľké a neuveriteľne ďaleko od plaveckého cieľa. Beh pieskom a do kopca dá zabrať. Napokon strácam voči plánu ďalšie dve minúty a na bicykel vyskakujem po siedmych minútach. Snáď moje najdlhšie depo. Prvých dvadsať kilometrov je smerom do centra Frankfurtu mierne z kopca a po diaľnici, upaľujem čo to dá. Taká moja klasika, zabudnem na taktiku a „búšim“ do toho ako blázon. Predbieham mnoho pretekárov, niektorí z nich mi budú opätovne robiť spoločnosť počas celých 183 kilometrov cyklistickej časti. Totiž, na cyklo časti triatlonu sa často stáva, že pretekári podobnej výkonnosti sa neustále predbiehajú, obiehajú, pozorujú. Mať v bidone chladenú plzničku, asi by sme si aj štrngli. Ježiši, nemysli na chladené orosené pivo, práve začala cyklistka. Do večere ďaleko. Každopádne, čo som tým chcel povedať – niekedy to dáva pocit súdržnosti a tiež možnosť v duchu sa zabaviť komentovaním ako napríklad: „aha, tam je znova Talian Luigi, kde sa asi zasekol posledných desať kilometrov“, alebo „Matouš z Čiech nejako začína strácať, vôbec nevyzerá dobre“, či „táto holandská Gertrúda je teda pekné delo!“. Nejako sa hold počas tých hodín v sedle zabaviť treba, inak sa z toho jeden aj zblázni...

Trať je krásna, vlnitá, ale nie je to až taký extrém, ako som čakal. Čím to je, čím to je... (že trať až taká hrozná nie je, a hlavne, z kopca dole sa predsa neje – presne tak, občerstvuješ zásadne do jemnejšieho kopca, inak si nabiješ papuľu). Dva brutálnejšie kopce z ktorých jeden sa volá doslovne beštia („the Beast“ – to je ten, kde ideš 400 metrov do kopca po mačacích hlavách, no nemiluj tie nemecké stredoveké mestečká a dediny), pár menej brutálnych, niekoľko vlniek, to všetko dvakrát, teda dve kolá. Krásne dlhé zjazdy, v jednom z nich si vylepším o pol kilometra za hodinu svoju maximálnu rýchlosť na bicykli – hodinky ukazujú 70.7 km/h, a to v polohe triatlonistu ležmo. Môže byť. Ale rozhodne nemysli na to, že stačí malý kamienok a vezie ťa vrtuľník. Na podobné myšlienky nie je čas, „keep focused“.

Prvých 91 kilometrov zvládam za 2 hodiny a 43 minút, ale je jasné, že k dvojnásobku musím pripočítať okolo desať minút, pretože zákonite v kole druhom zaklope na dvere únava. A teplo, slnko už je riadne vysoko a nedáva nám nič zadarmo. Okolo 120. kilometra na chvíľu poľavím v tempe a len tak sa veziem, točím nohami, užívam si to a oddychujem. Po zhruba dvadsiatich minútach tejto spanilej jazdy do toho začnem znova búšiť, na moje prekvapenie ma nič nebolí. Dokonca predbieham aj Dannyho, ktorý je ďaleko lepší cyklista ako ja, stihne mi ešte zakričať, že sa uvaril v tempe. Hold, kto prepáli tempo, neskôr ľutuje. Posledné kilometre (rozumej tak posledných tridsať až štyridsať) sa neskutočne vlečú, až sa trať znova vráti do Frankfurtu a záverečných zhruba osem je za odmenu centrom mesta. S cyklo časťou som naozaj spokojný, strihol som si osobák v čase 5 hodín, 38 minút a 51 sekúnd, to všetko v priemernej rýchlosti 32.4 km/h, pričom hodinky ukazujú stúpanie cez 1800 metrov. Som spokojný, získal som späť čo som stratil na plávaní a v prvom depe, môže ma len štvať, že trať bicykla je o tri kilometre dlhšia ako štandardný Ironman. Viete ako, babka k babke, meter k metru, minúta k minúte... Nevadí, ušetrené v druhom depe rozmením na drobné a parádne sa vymočím do toi-toiky, na triatlonových závodoch prvýkrát. Asi som veľa na tom bajku pil, hmm...

A zase ten maratón...

Som na trati niečo cez sedem hodín a cítim sa „na koni“ – pokiaľ pobežím maratón aspoň v tempe 5:30 minút na kilometer, splním svoj cieľ. To nemusí byť vôbec nereálne, veď takýmto tempom v tréningu vyklusávam posledný kilometer. Maratónska trať vedie po oboch brehoch rieky Mohan, musíme ubehnúť celkom štyri kolá, pričom každé z nich meria niečo cez desať kilometrov. Atmosféra je neuveriteľná, tisíce a tisíce povzbudzujúcich ľudí. Výborne sú zorganizované aj občerstvovačky, ktorých je na trati dostatok a takmer každé dva kilometre. Vybieham, ide to. Krok za krokom, meter za metrom, kilometer za kilometrom. V stanovenom priemernom tempe to vydržím až do štrnásteho kilometra, kedy si uvedomujem, že tempo behu neudržím hlavne kvôli potrebe chôdze na občerstvovačkách. Neexistuje, že tie dokážem ubehnúť v tempe, napadne ma. Na to je vidina chôdze a totálneho občerstvenia príliš lákavá (obliať sa vodou, poriadne sa napiť, najesť, áááách). Prehodnocujem: občerstvovačky chôdzou, inak rezký beh! To by stále šlo. Rozbieham sa po prestávke práve na štrnástom kilometri a zisťujem – nie, to teda nepôjde. Chvíľu bojujem ale napokon si musím priznať, že svoj cieľ a vysnený čas pod jedenásť hodín dnes nepokorím. A tak sa trápim ďalej, ale aspoň to občerstvenie si vždy užijem! Radosť triatlonového maratónca môžete merať od jednej občerstvovačky k tej ďalšej. Tu už neexistuje žiadny cieľ a lá maratón, a lá priemerná rýchlosť či nebodaj kadencia (haha, tú nemeriam nikdy), proste sa snažíte prežiť do ďalšej občerstvovacej stanice. A tak je to správne, kázeň je to hlavné!

Na konci každého kola dostávam na ruku farebný látkový náramok a keď mi na ňom svieti ten posledný štvrtý, začne to byť ešte raz zaujímavé – do cieľa sú to dva kilometre a ja zrazu zbadám na otočke ani nie dvesto metrov za sebou Dannyho. Neverím! Z neuveriteľnej krízy sa nejako pozviechal a zdá sa, že plánuje finiš. Našťastie si ma nevšimol. Nie som sprostý, kričať naňho nebudem, dobre vieme, čo by sa mohlo stať (a že by nás v cieli oboch rovno odniesli na nosidlách je takmer zaručené). Nedopustím, aby ma predbehol, nie dnes, kedy som ho porazil v jeho kráľovskej disciplíne na bicykli! Rozbieham sa a na posledné kilometre napálim tempo jemne nad 5 min/kilometer (tuším 5:03). Všetci v tejto chvíli už značne zdevastovaní bežci neveria vlastným očiam, diváci si idú hrdlá vykričať. Na poslednej občerstvovačke sa už nezastavujem, len sa oblievam pohárom vody za rýchleho šprintu (rýchleho aspoň z mojej perspektívy), presne tak ako som to už neraz videl v televízii pri prenose z havajskej Kony. Práve teraz a tu sa cítím ako Jan Frodeno. V každom z nás je počas Ironmana kúsok Froda. Moja chvíľa nadišla! Posledná zákruta a už sa predo mnou objavuje červený koberec. Len sa nepotknúť a nenabiť si hubu. Nie, podarilo sa. Posledné metre. Šprintujem, zatiaľ čo moderátor kričí: „Matej, You are an Ironman“ (Matej, si Ironman!).

Je to tam!

Samotná cesta je cieľ a mesiace dlhočiznej prípravy pred pretekmi niečo úplne iné ako preteky samotné. Deň pretekov je už len posledným kúskom skladačky, oveľa dôležitejšie sú tie dni, týždne a mesiace pred nimi. Hodiny a hodiny v bazéne, na bicykli, pri behu. V akúkoľvek dennú hodinu, za akéhokoľvek počasia. Nedostatok spánku, ale sotva nedostatok energie a nikdy nie nedostatok odhodlania. Moja cesta za Ironmanom 2022 sa začala ešte v novembri 2021. Odvtedy som naplával 189 kilometrov, najazdil doma i vonku 1827 kilometrov a nabehal 1479 kilometrov. Šialené? Definuj šialenosť.

Pri pretekoch akými je Ironman nejde všetko tak, ako si to naplánuješ. Ani vo Frankfurte to nebolo inak. Môj cieľ som minul o 17 minút. Na každom nedosiahnutom cieli sa však nájde aj niečo pozitívne: tretie preteky v dlhom triatlone sú zároveň mojimi najrýchlejšími, dosiahol som na nich svoj najrýchlejší čas na bicykli a v neposlednom rade, dobehol som do cieľa živý, zdravý a s úsmevom na tvári. To všetko týždeň po mojich okrúhlych štyridsiatych narodeninách. Dá sa povedať, že týždeň po štyridsiatke som v najlepšej životnej forme vôbec, všetky tie roky tréningu sa vyplácajú, začína desaťročie vytrvalosti. Čo viac si môžem priať!?

Majte sny a choďte za nimi. Pri neustálom a vytrvalom prístupe, tvrdej práci a odhodlaní nie je šanca, že by ste zlyhali!

Ironman, ja sa vrátim! Projekt "sub11" („pod11“) štartuje... Práve teraz!

PS: Štatistika na záver

Plávanie – 1:16:02. 258. miesto/vek. kategória, 1221. miesto/muži, 1358. miesto/celkovo

Bicykel – 5:38:51. 188. miesto/vek. kategória, 895. miesto/muži, 945. miesto/celkovo. Priemer. rýchlosť 32.4 km/h.

Beh – 4:08:49. 166. miesto/vek. kategória, 788. miesto/muži, 862. miesto/celkovo

T1 (depo 1) – 00:07:14, T2 (depo 2) – 00:05:58

CELKOVO – 11:16:55. 181. miesto/vek. kategória (z 374 – 48.3%), 826. miesto/muži (z 1987 – 41.5%), 880. miesto/celkovo (z 2244 – 39.2%).

***

PS2: Asics zatiaľ plavecké čapice, bicykle, cyklo-tretry, neoprény a vatu do uší nevyrába, ale maratón som ubehol na mojich milovaných ASICS GEL KAYANO, model 28. Bez jediného pocitu bolesti či diskomfortu. Topánka môjho života! Neviem sa dočkať dvadsať deviatky na konci leta.

#soundmindsoundbody

autor
portrait

Matej Šemšej

Director Human Resources z Praha


Klub: www.runeller.com / ASICS FrontRunnersCZ

Mé disciplíny
Ultramaraton Půlmaraton Maraton dlouhý triatlon Dálkový terénní běh (ultra trail) Triatlon