V priebehu jedného mesiaca dvakrát trail Krkonošami!

Môj trailový beh Krkonošami – hneď dvakrát!

Niekedy v covidovej zime číslo jedna utrúsil kamarát Mišo, že by sme na jar mohli vyšliapať na Sněžku na východ slnka. Moja odpoveď ho neprekvapila, ale zároveň tak trochu vydesila: „čo vyšliapať, my tam vybehneme!“

Beh číslo 1 – Na Sněžku

A tak vznikla krásna tradícia – náš každoročný nočný beh na Sněžku. Ten prvý ročník na začiatku leta 2021 sme natiahli na 24 kilometrov, bolo teda čo prekonávať. Tento rok som naplánoval trasu cez 30 kilometrov, poznáte to – pobežíme pocitovo a uvidíme ako ďalej. Logisticky sme sa tiež posunuli, namiesto akcie „na otočku“ z Prahy s hrozbou mikrospánku za volantom, sme si zarezervovali hotel v Špindlerovom mlyne a plánovali si to riadne užiť.

Dátum pripadol na 8 – 10 júla a naša dvojica sa hneď v druhom ročníku rozrástla na trojicu, pribrali sme kamaráta Jakuba. Štart bol naplánovaný na skorú rannú hodinu z piatka na sobotu, už pár dní predtým sme sa preventívne modlili, aby nám vyšlo počasie. Na Snežku v daždi bežať nechceš, aj keď mi je jasné, že aj také ročníky prídu.

Štart

Budík zvoní pred druhou hodinou rannou a niečo po pol tretej už bežíme lesom neďaleko za Špindlom. Zatiaľ čo pred rokom sme štartovali priamo z centra mesta, tento rok natočíme kvôli hotelu za mestom zhruba o 7 kilometrov viac. Samotný priamy výstup zo Špindlerovho mlynu na vrchol má 10 kilometrov, no najhoršie sú hneď tie prvé. Z centra sa vydáte po turistickej značke do brutálneho kopca (stále ste v meste), aby sa za mestom na kraji lesa cesta takmer zrovnala, vás tak čakajú asi dva kilometre v miernom stúpaní. Najhoršie sú ale ďalšie dva kilometre, ktoré vás vyvedú z tejto cesty na Kozí hřbety (Kozie chrbty:). Skalnaté schody, po ktorých sa bežať nedá, prepínate teda na rýchlo-chôdzu. Jednoznačne najhoršia časť, najpomalší kilometer tu natočíme za 16 minút. Od „Kozičiek“ tu celkom ide, je to jemný zbeh až po Luční boudu, kde preskočíme Bíle Labe a pokračujeme Úpským rašeliniskom až pod samotnú Snežku. Výbeh na vrchol predstavuje ďalší tŕnistý bod celej trasy, na druhú stranu vás nohy na tomto miesto pod vidinou vrcholu (a prestávky) zvyknú niesť samé. Štrnásť a pol kilometra od štartu z hotela stojíme na vrchole. Slávnostne otváram tretinovú plzničku, ktorú som si pre tento okamih schoval. Pre Miša je vraj na pivo priveľká zima, Jakub usrkáva z toho môjho – bodaj by nebol smädný keď si dva kiláky po štarte spomenul na fľašu s vodou, ktorú zabudol na hoteli (Jakub to dnes celé odbehne na minime vody a ionťáku, ktorý dostane v krízových okamihoch od nás. Blázon!).

Návrat

Skutočná sranda ale iba začne, sme síce druhým rokom po sebe na vrchole Snežky, podľa vzdialenosti však nemáme za sebou ani polovicu dnešnej trasy. Naspäť na hotel je to niečo cez 20 kilákov, cestu späť som totiž naplánoval cez Modrý důl a Klínové Boudy, až k zjazdovke nad Svätým Petrom. Na spiatočnej ceste sa od nás pri hoteli Luční bouda nečakane odpája Mišo, kŕče mu nedovolia pokračovať. Snáď to zlezie do hotela v poriadku. My s Jakubom pokračujeme ďalej a dostáva sa nám zaslúženej odmeny za všetku tú drinu. Vylieza ranné slnko a okrem oteplenia so sebou prináša aj úžasné výhľady.

Sami v lese, bez ďalšieho človeka a obklopení majestátnou prírodou, užívame si beh naplno. Možno až moc naplno, pretože v jednej chvíli Jakub zakopne a zletí na zem. Stane sa to takmer na rovine, všetko v poriadku, ide sa ďalej. Zliezame späť k mestu kopcom nad Svätým Petrom a pri predstave, že tu budem o necelý mesiac bežať na opačnú stranu, teda do kopca, sa mi zatočí hlava. Od centra Špindlu je to na hotel znova zhruba 3-4 kilometre a ja si hovorím, že ak bude na hodinkách svietiť aspoň 35 kilometrov, dotiahnem to na maratón. Dorazíme k hotelu, 35.5 – to by v tom bol čert, aby som to nedobehol. Je niečo po ôsmej ráno. Želám dobrú noc Jakubovi, ktorý práve ubehol svoju najdlhšiu vzdialenosť v živote (a to bez vody!) a vydávam sa odtočiť zvyšných 7 kilometrov na približne 1.5 kilometrovom okruhu v okolí hotela (v podstate sa len vraciam tou istou trasou späť k Špindlu, teda po prvé väčšie stúpanie – do kopca sa mi už vážne nechce). Trochu si tu upravujem priemerku, tieto posledné rovinaté kilometre lámem pod 5 minút/kilometer (posledný kilometer mám za 4:43).

Pred deviatou vchádzam víťazoslávne na izbu a na posteli ležiacemu Mišovi oznamujem – maratón. Napokon som ho ubehol aj s nastúpanými 1372 výškovými metrami za 4 hodiny, 28 minút a 43 sekúnd, čo činí priemer 6:22 min/kilometer. Jakub to dotiahol na 35 a Mišo s obrovskými kŕčmi v nohách stále na takmer 26 kilometrov. Každý pritom popálil hromadu kalórii (ja niečo okolo 3 a pol tisíc) a tak to musíme večer dohnať jedlom, pitím a menšou oslavou na miestnej diskotéke. Ale o tom zase niekedy inokedy...

Ešte ani nie sme späť v Prahe a už plánujem ďalší ročník – o rok zmena, pobežíme z opačnej strany z Pece pod Sněžkou!

Beh číslo 2 – Krkonošská 50

Ani nie mesiac po našom výbehu na Sněžku sa do Špindlu vraciam. Na pláne mám svoju druhú účasť na kráľovskom podniku seriálu Trail Running Cup, ultra-maratón s názvom Krkonošská 50. Krásne preteky, ktorých som sa zúčastnil už pred rokom, vtedy „na otočku“.

Po divokej prvej účasti v auguste 2021, ktorá začala budíčkom hlboko v noci (ale vlastne žiadnym spánkom v onú noc), pokračovala rannou cestou a takmer skončila veľkou potrebou v kukurici pred Vrchlabím (neskončila, lebo kukurica), som sa rozhodol, že na otočku už nikdy! Podobne ako pri výbehu na Sněžku som tak zvolil ubytovanie a pre „rodinu“ (Talianka a šialený pes) predĺžený víkend na horách. Pre každého niečo!

Voľba sa to zdá byť od začiatku víťazná – krásny spánok, riadna ranná toaleta, poriadna príprava, všetko na jednotku. Dokonca aj tých nabehaných kopcov mám tento rok o niečo viac ako pred rokom a v neposlednom rade som doplnil výbavu o najlepšie bežecké palice aké som kedy držal v rukách. Cieľ bol tak jasný: dobehnúť o nejaké tie sekundy lepšie ako pred rokom a keby to bolo pod 5 hodín a 30 minút, to si od radosti v cieli aj cvrknem (ok, to sa mi stalo aj tak, ale o tom potom – kto behá traily pozná). Hlavne som bral celú akciu ako poslednú generálku pred stokilometrovou B7-kou, do ktorej sa pustím na konci augusta. Na trať som sa tak vydal v „plnej poľnej" na chrbte, ako nevýhodu som to však nepociťoval.

Preteky

Na štarte sa staviam do prvej vlny, vyhnem sa tak zápche hneď po prvom kopci (zjazdovka), kde sa štartové pole musí predrať do lesa úzkymi schodmi. Následné 3 kilometre stúpania sú za trest – pamätáte, je to presne ten istý kopec, ktorý sme s Jakubom zbiehali pred necelým mesiacom a pri ktorom sa mi zatočila hlava. Musím si dať pozor, aby som tempo na prvých kilometroch neprepálil ako minulý rok, môžem na to doplatiť. A tak sa o nič nestarám, idem si svoje, nechávam sa predbiehať a tam, kde sa les končí a otvára sa majestátna pláň krkonošských hôr sa kochám a iba kochám. Pri úžasných výhľadoch si zrazu spomeniem na týpka v osamelom kempe v Austrálii, ktorý mi v jeden januárový večer roku 2019 nad západom slnka povedal, že "on nefotí, on sa radšej pozerá". Prisahám, nevytiahol som ho tak počas celého behu ani raz (myslím foťák). Len som sa kochal.

Na 14. kilometri sa trať vracia na miesto štartu (zjazdovka v Svätom Petrovi), tu si musím dať pozor aby som túto stenu zbiehal s rozumom, minulý rok ma stehná boleli ešte týždeň. Takisto si musím postrážiť dve krízy minulého roku, prvá sa vtedy odohrala v trojkilometrovom stúpaní začínajúcom na 19. kilometri, tá druhá na 36. kilometri pri stúpaní na Medvědín – to je snáď najhoršia časť celých pretekov. Tu sa bežať skrátka nedá, ku cti mi tento rok slúži aspoň to, že celý kopec vyjdem rýchlou chôdzou. S úsmevom na tvári spomínam, ako som tu pred rokom takmer kolaboval (naozaj som mal dosť). Ono na druhú stranu, kríza, slzy a zmŕtvychvstanie sa lepšie predávajú obecenstvu. No, dnes radšej nie.

Na kilometri 41. sa nachádza posledná občerstvovačka (ďakujem, slanú štrúdľu so šunkou si nedám, pivo až v cieli:), odtiaľ je to prevažne zbeh naspäť na štart (ktorý je zároveň cieľom), teda, ak nerátam posledných 100 výškových vrátane jedného posledného lesného kopca. Posledných 10 kilometrov kalkulujem a nejako mi to celé vychádza lepšie ako pred rokom, akurát na poslednom kilometri ma zaleje pot, keď si uvedomujem, že hodinky oficiálnu trasu 50 kilometrov pretiahnu tak o pol kilometra. Zvládnem to ale aj tak:

Finálny čas 5 hodín, 34 minút a 53 sekúnd znamená zlepšenie o takmer 5 minút (5:39:31 v 2021), 51. miesto z 204 bežcov (25%), 45. muž zo 142 a 13. miesto v kategórií 40-49 zo 42.

Bez spomínaných kríz a za ideálneho počasia (nie príliš teplo, nie príliš zima) som si to krásne užil. Len tých ľudí na trati bolo nejako viac ako pred rokom, bežal som úplne sám len pár minút, voči zhruba tretine celých pretekov vlani. No, nedá sa mať všetko... A teraz už to pivo a tradičná "popreteková" pizza. 

Behu zdar, a tomu kopcovému obzvlášť! O tri týždne na mňa prosím myslite – B7, už čoskoro sa spoznáme!

PS: Aby som nezabudol, oba behy v Krkonošiach som absolvoval v trailovej novinke tohto roka, ASICS GEL TRABUCO 10. Za mňa 10 bodov z 10: absolútne bez výčitky, moje nohy po behu v úžasnom stave (žiadne pľuzgiere, otlaky a pod.), navyše pohodlné, stabilné... Vrelo odporúčam.

autor
portrait

Matej Šemšej

Director Human Resources z Praha


Klub: www.runeller.com / ASICS FrontRunnersCZ

Mé disciplíny
Ultramaraton Půlmaraton Maraton dlouhý triatlon Dálkový terénní běh (ultra trail) Triatlon